Dievča cez les beží,
nevie kam, nevie o ničom.
Sama s myšlienkami...
Zastane, a zakričí:
ZOBERTE SI MA!
Vidí obrazy, skutočnosť, chudobu, prepych.
Duše stromov sa vynárajú,
Z hmly pomaly vykračujú.
Je štastná aj neštastná,
cíti slobodu i neslobodu,
široký pojem.
Cíti teplo aj chlad,
dýcha aj nedýcha,
cíti život aj smrť.
Duše sú naokolo, blízko,
dýchajú...
Cíti, klania sa, plače,
šeptá im: „Ďakujem“.
Vraví príbeh:
Bola som dieťa,
malé, nevinné, neustráchané.
prišla dospelosť a zrazu sa stala veľkým dievčaťom s veľkými ambíciami.
Užíva si život,
lieta nad prázdnymi schránkami,
a zisťuje že sa necíti dobre.
...Omámená túžbou zmeny....
Padá jej všetko, začína si stavať stenu,
medzi ňou a svetom.
Rúca sa, ostáva sama,
prenasledovaná...
Prichádza bezradnosť,
uteká hľadať slobodu,
nachádza ju ďaleko,
ďaleko kde nebol nikto.
Duša lesa pred ňou šepká:
„Načúvaj pod listami,
ako v nich voda šumí,
búrka prichádza, hrmí...“
Posledný úsmev,
odlieta, stráca sa.
Rastie nový strom,
slobodný, je tam kde chcela byť.
Je čas na čakanie,
čakanie na ďalšie stratenie.
Život je krásny.